Harmony Clean Flat Responsive WordPress Blog Theme

Moja meditácia

13:02:00 Bibi Brooks 0 Comments Category : , ,


Mám rada každú prechádzku, ktorú "absolvujem" so svojím hafanom a fotoaparátom no predsa len... raz za čas sú niektoré prechádzky magickejšie...

Taká bola aj včera. Včera bol skutočne nádherný deň, konečne po dlhšej dobe som mohla celý deň od rána do večera zostať doma a nikam sa neponáhlať. 
Ráno som vstala, chvíľu som si čítala knihu Kodex tieňolovcov, ktorá mi na poličke už dlho ležala (momentálne sa snažím prečítať všetky neprečítané knihy v izbe, a je ich veľa, takže knižnica papa na dlhý čas), a uvažovala som, či to nie sú vyhodené peniaze, ale po prečítaní som uznala, že je dobre spracovaná. Teda, mne osobne sa veľmi páčila, momenátlne už čítam poslednú časť série "Nástroje smrteľníkov" a dúfam, že na konci nebudem revať.
Poznáte taký ten skľučujúci pocit, ked' končíte nejakú sériu? Akoby ste s touto knihou zažili niečo spoločné a zrazu príbeh končí.

Deň sa posúval d'alej a ja som čakala kedy konečne príde môj zvyčajný čas, ked' sa odoberiem von.
Schytím fotoaparát do rúk, uistím sa, že je batéria nabitá a hlavne, že je v ňom pamäťovka, (škoda reči hovoriť, že neraz sa mi stalo, že som šla von bez jednej alebo druhej veci), zoberiem obojok, vodítko a hlavne Alexandra. 
Ten už dobre vie, čo sa robí, nadšene krúti chvostom a obaja sa nevieme dočkať, kedy sa už konečne stratíme v lesoch.

Prejdeme cez potok, kráčame po cestičke nad naším domom, zakývam mame, ktorá polieva kvety na záhrade, slnko už pomaly zapadá a preto náš dom a záhradu pohlcujú tieňe, ktoré sa pomaly plazia d'alej. Vzduch je už sviežejší, ale stále cítiť, aký horúci deň to bol. Cesta je rozohriata. Pomaly vychádzam hore na kopec, vychádzam z tieňov na slnko a zisťujem, že je príjemne teplo. Dávam si dolu mikinu, moju obľúbenú, zobrala som ju z maminých starých vecí. Je čierna a na sebe má vyšúchaný obrázok filmu Casablanca. Je bez zipsu, a také ja zbožňujem, previažem si ju okolo pásu, a vodítko si prehodím cez plecia ako kabelku.
Fotoaparát neustále cvaká. Alexandra to nebaví, tak beží d'alej, a ňuchá všetko okolo, všetky známe miesta. Slnko ma jemne bodá do očí, a preto, ked' si chcem poobzerať krajinu, a uistiť sa, že nikto nie je naokolo, musím si rukou zacloniť oči.
Vlasy mám rozpustené a zbožňujem hru, ktorú s nimi hrá vietor. Nefúka silno, tak akurát. Milujem ten pocit, ked' mi jemne prechádza po tele, po rukách, po nohách. Vtedy mám pocit, že skutočne žijem, že som slobodná.
Kráčam d'alej. Milujem spôsob aký slnko zapadá, a osvetľuje krajinu. Milujem spôsob, akým sa dotýka kvetov. Snažím sa to zachytiť. Nie som spokojná. Vzniká obyčajná fotografia. Ja chcem takú, aby mal človek pri pohľade na ňu pocit, že stojí na mojom mieste pred týmto kvetom, a cíti teplo, ktoré sála zo slnka.
Objavujem svet, ktorý si mnoho ľudí nevšimne. Bud' si ho všimnúť nechcú, alebo nemajú naň čas. Niekedy oboje. 
Vidím malé chrobáčiky prichytené na listoch, ako sa šplhajú nahor. Vidím lienku ako odpočíva, nechám ju tak, a konečne sa zdvihnem. Bolí ma chrbát z toľkého hrbenia, oči si musia zvyknúť na priame slnko, ale usmievam sa. 
Je to, akoby som nachvílu prestala existovať a objavila sa v inom svete, a teraz som späť. 
Privolám ku mne Alexandra a naša cesta pokračuje. Dneska mám chuť na dlhé tiché kráčanie. Väčšinou ani nerozmýšľam nad vecami, iba si vychutnávam ticho okolo. Už som d'alej od všetkého. Cítim sa tak pokojne, ako málokde. Akoby všetky problémy išli bokom, a zostalo tu iba to dobré. Najradšej by som si ľahla niekde do trávy a tam zaspala. Nachvíľu sa stratila.
Zrazu počujem hudbu. V našej dedine sú slávnosti, a folklorne pesničky počujem až tu. Je to sranda. 
Chvíľu počúvam a usmievam sa. Dokonca počujem ľudí výskať. Páči sa mi, že sa bavia a že si to užívajú.

Niečo zapraská a ja zbadám dve srnky, ktoré nás zaregistrovali skôr. Ali si myslí, že ich dobehne, ale obaja vieme, že je to vopred prehnaný boj. Milujem zvieratá. Milujem srnky. Obdivujem ich krásne telo, eleganciu a ľahkosť, s akou zdolávajú všetky prekážky, ktoré sa im vyskytnú v ceste. 
Ali sa vráti naspäť ku mne. Už stojíme na najvyššie položenom mieste dnešnej prechádzky, kam sme sa chceli dostať. Odtiaľto vidím Rozsutec. Zamilovala som sa doň už pred mnohými rokmi, a moja láska k nemu stále trvá. Vidím aj priehradu, časti mojej dediny, vidím vyrúbané lesy, pri ktorých mi zamrie srdce.


Oblečiem si mikinu, lebo medzitým a ochladilo,a nasleduje pomalá cesta domov, lebo sa mi vôbec nechce odísť. Vlastne nikdy sa mi nechce odísť. V horách je taký pokoj a rovnováha. 
Príroda vylieči všetko.

Bibiána

RELATED POSTS

0 comments

Budem rada, ak svoj názor na článok vyjadríš v komentári! Snažím sa čítať a odpovedať na všetky.